S Evou, La traviatou i Netopierom...
Divadlo v Banskej Bystrici nevzniklo ako operný dom. V čase zrodu dostalo do vienka označenie ľudová spevohra, štatút opery získalo až v roku 1972. Dramaturgickým zámerom bolo skĺbiť operný repertoár s kvalitnými operetami a hudobnými komédiami.
Opera, po ktorej volala náročná kritika, síce v premiérovej bilancii viedla, ale v prevádzkovej praxi sa uprednostňoval populárny ľahší repertoár. Balansovanie medzi týmito dvomi pólmi sa vinie celou históriou banskobystrickej scény. Napríklad v sezóne 1968/1969 vykázalo divadlo ako divácky najúspešnejšie predstavenie muzikál My Fair Lady, zatiaľ čo kritika aj v rámci celoslovenského diania najvyššie vyzdvihla Meierovu úpravu opery Erindo od barokového skladateľa Johanna Sigismunda Kussera.
Táto schopnosť uspokojiť dopyt divákov a súčasne i nároky kritiky patrí dodnes k silným stránkam banskobystrického súboru. Slávnostným otváracím predstavením – operou Eva od Josefa Bohuslava Foerstra – si DJGT ako jediné operné divadlo na Slovensku pripomenulo storočnicu českého skladateľa, ktorý v medzivojnovom období požíval aj na Slovensku veľkú úctu. Podľa dobových kritík to bola umelecky hodnotná inaugurácia. Mladý dirigent Ján Kende dokázal z kvalitatívne rôznorodých orchestrálnych hráčov vytvoriť teleso, ktoré bolo vyrovnané vo všetkých nástrojových skupinách a aj napriek nedostatočnému počtu členov (38) hralo farebne sýto a na dobrej technickej úrovni. Veľký úspech zožala predstaviteľka titulnej postavy Mária Urbanová, sopranistka s krásnym, nosným hlasom.
V domovskom Národnom dome hrávalo týždenne tri predstavenia (streda, sobota, nedeľa), s ďalšími cestovalo za divákmi do miest stredného i západného Slovenska. Návštevnosť zvyšovali aj organizované zájazdy, privážajúce do Banskej Bystrice divákov z regiónov. V nedeľu sa zase hralo popoludní, takže na predstavenia mohlo prísť aj nie príliš vzdialené cezpoľné publikum.
Na súbor však tento kočovný život kládol veľké psychické i fyzické nároky, čo sa odrážalo v značnej personálnej fluktuácii. Ďalšími demotivujúcimi momentmi boli pretrvávajúci nedostatok bytov, nízke platy, ale tiež nevyhovujúca akustika a zlé technické zázemie javiska. Výtvarnú stránku inscenácií obmedzovalo, že kulisy museli byť prenosné a vhodné aj pre miesta zájazdových predstavení. Ako problém sa vnímala tiež neexistencia umeleckej školy v Banskej Bystrici, keďže stredoslovenské konzervatórium vzniklo v roku 1951 v Žiline. Napriek popísaným ťažkostiam sa však v Banskej Bystrici postupne darilo formovať profesionálne kvalitný ansámbel.
Druhou naštudovanou inscenáciou, Verdiho operou La traviata (1960), siahlo čerstvo založené divadlo po titule kmeňového operného repertoáru. Mladý hosťujúci režisér Branislav Kriška k nemu pristúpil so smelou ambíciou „felsensteinovského“, t. j. aktuálneho, sociálne angažovaného výkladu. A hoci sa jeho zámer (aj vzhľadom na malé herecké skúsenosti súboru) nepodarilo divadelne naplniť, hudobne výborne pripravená inscenácia (dirigent Ján Kende) s Dagmar Rohovou v titulnom parte, odohrávajúca sa na poetickej scéne Pavla Herchla, si rýchlo získala priazeň obecenstva.
To si zamilovalo i Dusíkov Hrnčiarsky bál (1960). Tento titul ako prvý v histórii divadla prelomil hranicu stej reprízy – stalo sa tak za necelé tri roky jeho javiskového života. Hviezdou predstavenia bol Jozef Konder, považovaný za najlepšieho slovenského mladokomika súčasnosti (kto by bol vtedy predpovedal, že o desať rokov bude špičkovým hrdinským tenorom).
Hneď v druhej sezóne sa samostatne prezentoval aj 20-členný baletný súbor, ktorý mal funkciu tzv. prevádzkového baletu s povinnosťou účinkovať v operách a operetách. Teleso pod vedením rešpektovaného choreografa Františka O. Bernatíka však bolo vďaka kvalitným interpretom (Hilda Trégerová, Pavol Lukáč a i.) schopné od začiatku existencie pripravovať vlastné inscenácie, čo dokázala i slovenská premiéra celovečerného rozprávkového baletu Snehulienka od súčasného českého autora Zbyňka Vostřáka. No a vzápätí v tretej sezóne si banskobystrická opera začala budovať povesť dramaturgicky progresívneho divadla, keď na domácu opernú mapu zapichla prvú z „objaviteľských vlajočiek“, a to slovenskou premiérou Donizettiho Nápoja lásky, ktorý sa odvtedy stal neodmysliteľnou súčasťou repertoáru našich divadiel.
Pokračovanie nabudúce...