"Byť neustále prítomný mentálne aj fyzicky bola najväčšia skúška..."

Šimon Svitok ako Verdiho vnútorný hlas Oswald v inscenácii VERDI, sa lúči so svojím obľúbeným predstavením...

Ako si spomínaš na zrod Verdiho?

Spomínam na to ako na mimoriadne intenzívne a zároveň veľmi tvorivé obdobie. Už od začiatku bolo cítiť obrovské nasadenie - autorka a režisérka Dana Dinková týmto dielom doslova žila. Jej energia, zanietenosť a schopnosť ísť do hĺbky nás dokázali strhnúť a inšpirovať. Veľmi vzrušujúce bolo postupné objavovanie stále nových, dovtedy nepoznaných informácií o Verdim, jeho živote, uvažovaní a vnútorných zápasoch.

Rovnako dobrodružný bol, spoločne s pánom dirgentom Bullom, aj výber hudobných ukážok z jeho obrovského repertoáru – každá mala svoje opodstatnenie, každá niečo vypovedala. Pamätám si úplne prvú verziu, ktorá bola taká rozsiahla, že predstavenie by pokojne mohlo trvať aj päť hodín.

Potom prišlo náročné, ale nevyhnutné obdobie rozhodovania, čo vynechať. A to bolo asi najťažšie pre nás všetkých, vrátane pani dramaturgičky Betky Lukáčovej. Všetko sa zdalo dôležité, zaujímavé a hodné zachovania. Práve tento proces však bol nesmierne tvorivý a formujúci. Veľmi som sa tešil na výslednú podobu, hoci som už vtedy tušil, že to nebude jednoduché a že pôjdeme náročnou cestou.

Aj počas samotného študijného obdobia ešte vznikali úpravy a hľadali sa presnejšie tvary. Dnes však môžem povedať, že výsledok bol skvelý. Bola to cesta plná hľadania, pochybností, ale aj nadšenia – a práve to dalo inscenácii jej silu a autenticitu.

Postava Oswalda má obrovský záber realizácie. Hovorené slovo, operné spievanie, hru na klaviri, takmer tri hodiny na javisku... Čo bolo pre Teba najťažšie?

Postava Oswalda bola pre mňa od samého začiatku obrovskou výzvou. Mal som pred ňou veľký rešpekt a úprimne – nevyhol som sa ani pochybnostiam, či som si na plecia nenaložil až priveľa. Ten rozsah je naozaj extrémny: obrovské množstvo činoherného textu, spev, hra na klavíri a takmer nepretržitá prítomnosť na javisku počas celého predstavenia.

Asi najťažšie bolo nájsť akýsi technický systém, ako zvládnuť hovorené slovo a činohru tak, aby som si pritom „nezabil“ spev. Pracovať s textom herecky, niesť veľké množstvo emócií, pretaviť ich do výrazu hlasu a vzápätí prejsť do plnohodnotnej opernej árie - to bolo skutočne mimoriadne náročné a vyžadovalo si maximálnu kontrolu aj disciplínu.

Keď mi navyše režisérka Dana Dinková oznámila, že chce, aby som niektoré hudobné ukážky na klavíri hral reálne na javisku, priznám sa, že ma to takmer „odrovnalo“. Nie som klavirista – to, že si ako spevák viem zahrať svoj part, ešte neznamená, že sa môžem bez obáv verejne prezentovať hrou na klavíri. Našťastie boli vybrané ukážky zvládnuteľné, takže sa to napokon podarilo nejako uchopiť a dotiahnuť.

Som však presvedčený, že úplne najnáročnejšie na postave Oswalda bolo udržať si počas celého predstavenia extrémne vysokú mieru koncentrácie a zároveň zvládnuť všetky emócie, ktoré sa v priebehu večera vrstvili. Byť neustále „prítomný“, mentálne aj fyzicky, a ani na chvíľu z tejto postavy nevypadnúť - to bola tá najväčšia skúška.

Aká bola spolupráca s predstaviteľom Verdiho s Janom Kožuchom? 

Pre mňa to bola nádherná spolupráca. Janko Kožuch je obrovský profesionál, ktorý svojím prístupom k práci, precíznosťou a koncentráciou na javisku dokáže prirodzene inšpirovať všetkých okolo seba. Od prvých skúšok bolo cítiť, že mu na diele úprimne záleží a že hľadá pravdu postavy v každom detaile.

Vzájomne sme sa veľmi podporovali, veľa sme diskutovali o celkovej podobe inscenácie a spoločne sme hľadali tú najsprávnejšiu formu, ktorá by bola čo najzrozumiteľnejšia a najčitateľnejšia pre divákov. Nebola to len herecká spolupráca, ale skutočný tvorivý proces.

S Jankom ako Verdim vedieme počas celého predstavenia neustály javiskový dialóg a naše takmer trojhodinové spoločné pôsobenie je plné napätia, sporov, konfrontácií, ale aj zmierení. Práve tento živý vzťah dával inscenácii vnútorný rytmus a silu.

Úprimne sa priznám, že tieto naše dialógy mi budú chýbať. Bolo mi veľkou cťou byť Jankovým javiskovým partnerom a spoluvytvárať s ním tak výnimočný javiskový príbeh.

A aké to bolo tvoriť s režisérkou Dinkovou? 

Tak tu naozaj niet pochýb – s Dankou spolupracujem nesmierne rád. Máme za sebou už množstvo spoločných produkcií a dnes môžem pokojne povedať, že sme aj priatelia. Táto vzájomná dôvera sa veľmi prirodzene prenáša aj do práce na javisku.

Som typ speváka a herca, ktorý neznáša výrazové obmedzenia a presné „naškatuľkovanie“ postavy. A práve pri Danke má umelec slobodu hľadať, skúšať, ale aj pochybovať a určite istým spôsobom aj objavovať samého seba. Tento spôsob práce si nesmierne vážim a veľmi mi vyhovuje.

Danka ma za tie roky už dobre pozná a vie, čoho som schopný. Zároveň môžem úprimne povedať, že práve vďaka nej som v sebe objavil niektoré javiskové schopnosti, o ktorých som predtým ani netušil. Ona ich vo mne prebudila – tým, že mi ako režisérka vždy verila.

Práve táto dôvera mi umožnila dať mojim javiskovým postavám energiu, charakter a vnútornú pravdivosť, ktoré sú pre diváka čitateľné a dokážu v ňom vyvolať tú správnu emóciu. Už teraz sa veľmi teším na ďalšiu budúcu spoluprácu s režisérkou Dinkovou.

Patrilo toto predstavenie medzi Tvoje obľúbené? 

Jednoznačne a neodškriepiteľne! Navždy to bude jedno z mojich najobľúbenejších predstavení. Zároveň však musím povedať, že aj jedno z absolútne najnáročnejších, aké som kedy robil – po technickej, emočnej aj fyzickej stránke.

Byť takmer nepretržite tri hodiny na javisku, fungovať v absolútnom sústredení, neustále sa kontrolovať, aby človek dokázal plnohodnotne spievať operu, a pritom mať v hlave extrémne množstvo textu… to je kombinácia, ktorú si Oswald vyžaduje. Táto postava sa jednoducho nedá prirovnať k žiadnej inej, ktorú som kedy stvárnil.

Napriek tejto obrovskej náročnosti bolo však pre mňa stvárnenie Oswalda vždy sviatkom. A navždy bude patriť k najkrajším javiskovým skúsenostiam môjho života. Som veľmi vďačný za túto príležitosť - a úprimne poviem, že mi bude chýbať.