"A zo mňa sa postupne stával Verdiho obhajca..."

Inscenácia VERDI opúšťa programovú ponuku Štátnej opery. Prinášame vám krátky rozhovor s jej autorkou a režisérkou Danou Dinkovou.

Čo ťa inšpirovalo k vytvoreniu tejto inscenácie?

Od začiatku svojej umeleckej činnosti som vždy inklinovala k poznávaniu autorských osobností a ich diel, k odhaľovaniu osudov a životov zaujímavých ľudí. Keď išlo o velikána, ako je Verdi, bolo to o to lákavejšie. Priťahovalo ma najmä pátranie po detailoch, ktoré nie sú vo vo verejnosti známe alebo o nich vieme len útržkovito. Nemohla som preto začať inak, ako návštevou jeho rodného mestečka Roncole a, prirodzene, aj neďalekého mesta Busseto, kde vyrastal a trávil mladé roky. Veľmi zaujímavé bolo stretnutie s paňou, ktorá ma sprevádzala po vile Santa Agata, kde Verdi strávil väčšinu svojho života. Zovňajškovo a elegantným vystupovaním pôsobila, akoby k domu patrila od čias Verdiho. Prezradila mi, že návštevy pre verejnosť sú len v určitých hodinách – vila je totiž obývaná a domáci si neželajú, aby ich niekto vyrušoval po celý deň. Nepodarilo sa mi dozvedieť, kto presne vo vile žije, len to, že ide o nejakých Verdiho nepriamych potomkov. Ostalo to pod rúškom tajomstva, rovnako ako neprístupne a tajomne pôsobil sám Maestro. Nazrela som však do Verdiho izby, pracovne, do miestnosti jeho manželky Giuseppiny, nahliadla som do komnaty s posteľou, na ktorej posledný raz vydýchol (posteľ bola prevezená z Milána do Busseta). 

Po rozhovore s onou dámou som pochopila, že Verdiho život by sa nemal prezentovať ako senzácia prostredníctvom prenikania do jeho súkromia, ale iba cez prizmu jeho tvorby – hudby. Tento názor, v Taliansku všeobecne akceptovaný, som čiastočne rešpektovala aj ja. Keď som sa však hlbšie zahĺbila do Verdiho korešpondencie, zistila som, že nemožno oddeľovať jeho súkromný život od tvorby a opačne. Nachádzala som v nej bohatosť emócií, no predovšetkým som pochopila, že nebyť jeho niektorých osudových momentov a životných situácií, nedokázal by asi vytvoriť takú sugestívnu hudbu.

Môjmu dielu Verdi však v minulosti predchádzalmôj iný autorský projekt Amadeus, ktorý sa stretol s veľkým diváckym ohlasom. Aj vtedy išlo o životopisné dielo. Vedenie divadla i ja sme preto mali určitú víziu, akou cestou by sa malo predstavenie o Verdim uberať.Pri autorských projektoch témy a námety dlhšie kvasia v umelcovom vnútri, pohráva sa s nimi a hľadá najprijateľnejšiu podobu, a napokon v tomto tvorivom vzopätí, v umeleckom hľadačstve vznikne, na prvý pohľad, náhodná symbióza medzi tvorcom a divadlom. Rodí sa nápad ušitý na mieru divadla. A dielo Verdi bolo vyslovene šité pre Štátnu operu Banská Bystrica, lebo v roku 2013 si hudobný svet pripomínal 200 rokov od narodenia Giuseppe Verdiho, „kráľa opery“. Divadlo tak oslávilo verdiovský rok a ja som mohla verejne prezentovať svoju záverečnú prácu štúdia opernej réžie na Akadémii vo Verone. 

Ako si ju tvorila a s kým? 

Pri tvorbe diela o Verdim mi poskytovali cenné rady moji profesori z Opernej akadémie vo Verone, dnes už nebohý Gianfranco de Bosio a Quirino Principe. Maestro Gianfranco de Bosio bol jedným z najväčších talianskych operných režisérov, dlhoročný intendan Arény vo Verone, ale najmä milovník Verdiho. Maestro QuirinoPrincipe, výnimočný muzikológ, dramatik, dlhoročný vedúci umeleckej komisie a dramaturg milánskej La Scaly,  ktorý bol aj zároveň  kurátorom hudobných popoludní vo Verdiho Case di riposo v Miláne, v dome, ktorý Verdi označil za svoje najväčšie dielo. Ich názory a rady ma nesmierne inšpirovali a až po ich pripomienkach som odovzdala scenár vedeniu Štátnej opery. 

Ako si hľadala hlavných protagonistov? 

Keďže som veľkú časť svojho života strávila v Taliansku a založila som si tam aj rodinu, začala v tom čase doma, tak ako to vedia len ozajstní Taliani, vášnivá diskusia o Verdim. Génia Verdiho poznali iba ako perfekcionistu, bez jedinej chybičky, ako národný idol. Keď sa však dozvedeli o niektorých jeho životných postojoch a činoch,  ostali na vážkach... a zo mňa sa postupne stával Verdiho obhajca. A práve to mi vnuklo myšlienku vytvoriť divadelnú postavu Oswalda, človeka, ktorý hľadá na skladateľovi chyby, no pritom ho zbožne obdivuje. A v tomto vnútornom zápase sa zrodilo dielo založené na dialógu medzi Verdim a Oswaldom. Nie je vymyslená, imaginárna postava náhodou svedomím?! Svedomie si predsa každý ukrýva vo svojom vnútri a odnáša si ho so sebou na onen svet. Rovnako aj Verdi! A to už bol priestor pre dramatizáciu, divadlo a hercov. Od začiatku písania libreta som vedela, že svedomím bude náš sólista Šimon Svitok.  Málokedy totiž nájdete v opernom svete speváka s tak silnou hereckou stránkou. Verdiho som vystavala ako čisto činohernú postavu bez speváckych čísel. Možno to bolo preto o trochu jednoduchšie oproti postave svedomia. O hereckých kvalitách nášho popredného slovenského herca Janka Kožucha nemôže nikto ani len zapochybovať a navyše, keď mi vizuálne ešte aj pripomínal Verdiho, tak bolo rozhodnuté. 

Čo hovoríš na megaúspech inscenácie a všetky tie vypredané reprízy? Čo myslíš, že to spôsobilo? 

Vôbec som to neočakávala, najmä kvôli dĺžke predstavenia, ktorého trvanie je priveľa aj na talianske veľkomesto. Preto som sa radila aj s profesorom dramaturgie Qurinom Principeom. Jeho slová mi znejú dodnes v ušiach: „Dana, kedysi bolo bežné, že ľudia chodili do divadla na štvor-až päťhodinové predstavenia, len si už odvykajú od kultúry. Tak im to nedovoľ a už to neskracuj.“ Priznám sa, že dnes by som ho už neposlúchla a skrátila to, hlavne z dôvodu dynamickosti celého diela. Myslím, že ľudia sa vracali vďaka Verdiho hudbe, keďže to bola akási hitparáda verdiovskej tvorby. Hudobný výber sa totiž opieral o jeho najznámejšie melódie. Prirodzene, bez výborných výkonov oboch hlavných predstaviteľov by dielo určite nemalo potrebný umelecký náboj. 

Máš za sebou Mozarta, teraz Verdiho. Premýšľaš nad nejakým ďalším skladateľom a pretavením jeho života do javiskovej podoby?

Premýšľala som nad Puccinim, ale 100. výročie jeho úmrtia som už  v roku 2024 prepásla. Ak sa dožijem roku 2058, tak to bude určite Puccini.