Druhá polovica 60. a prvá polovica 70. rokov priniesli postupnú personálnu konsolidáciu súboru, pričom sa situácia citeľne zlepšila najmä po obmedzení zájazdovej činnosti. Piliermi dramaturgie sa stali operné diela komornejšieho charakteru, ktoré zodpovedali veľkosti sólistického ansámblu, kolektívnych telies i samotnému priestoru Národného domu. Tento repertoár bol na jednej strane sporadicky obohacovaný o výpravnejšie tituly, na druhej strane ho každoročne odľahčovali operetné či muzikálové tituly. 

Pretrvávajúcou bolesťou ostával nedostatok kádrov, keďže odchovancov bratislavskej VŠMU a konzervatórií regionálne divadlo nelákalo. Napriek tomu sa našli mladí talentovaní umelci, ktorí uprednostnili získavanie profesionálnych „ostrôh“ v Banskej Bystrici pred márnym krúžením okolo Slovenského národného divadla. Najžiarivejšou hviezdou medzi nimi bola koloratúrna sopranistka Edita Gruberová, ktorá sa po učňovských sezónach v DJGT (1968 – 1970) rozbehla rovno v ústrety svetovej kariére. 

Medzinárodný úspech dosiahli aj ďalší umelci, ktorí spojili mladé roky s Banskou Bystricou, napr. dirigent Ján Valach, sopranistka Ľubica Orgonášová, tenorista Vojtech Kocian, basista Sergej Kopčák a ďalší. No ešte viacej bolo tých, čo banskobystrickému divadlu zasvätili veľkú časť profesionálneho života. 

Bez nároku na úplnosť a s prosbou o ospravedlnenie všetkým, ktorí sa do tohto výpočtu nedostali, spomeňme popri už zmienených sólistoch Márii Urbanovej, Dagmar Rohovej, Ladislavovi Longauerovi a Štefanovi Babjakovi aj Andreja Bystrana, Milana Schenka, Ludmilu Vyskočilovú, Jána Zemka, Jaroslava Kosca, Mikuláša Doboša, Boženu Fresserovú, Jarmilu Vašicovú, Boženu Lenhardovú, Máriu Murgašovú, Igora Lacka, Zoltána Vongreya, Alenu Hodálovú, Emíliu Rothovú, Oľgu Hromadovú, Šimona Svitka a ďalších. 

Po hudobnej stránke súbor profilovali dirigenti Ján Kende, Anton Buranovský, Vojtech Javora, Miroslav Šmíd, Jaroslav Krátky a iní. V novom miléniu to boli Igor Bulla, Pavol Tužinský a najmä Marián Vach, pod vedením ktorého sa banskobystrický orchester vypracoval na technicky disciplinované muzikálne teleso, schopné zvládnuť aj najnáročnejšie partitúry bez výraznejších externých výpomocí. 

Vo výpočte hudobníkov nemožno zabudnúť ani na záslužnú mnohoročnú činnosť korepetítorky, zbormajsterky a príležitostnej dirigentky Dariny Turňovej. V šesťdesiatročnom zozname domácich i hosťujúcich režisérov figurujú Drahomíra Bargárová, Branislav Kriška, Kornel Hájek, Václav Věžník, Koloman Čillík, Peter Dörr, po roku 1989 najmä Marián Chudovský, Martin Bendik a iní. 

Dlhoročným šéfom výpravy bol výtvarník Pavol Herchl, výrobu v dielňach umelecky aj technicky pozdvihol scénograf Otto Šujan. Popri vyššie spomenutom objavovaní speváckych talentov je pre banskobystrickú operu príznačné aj odklínanie bielych miest našej opernej dramaturgie. Počas šesťdesiatročnej existencie uviedol súbor v slovenskej premiére viac než štyri desiatky opier. Niektoré ostali v rovine repertoárovej rarity, iné zapísali Banskú Bystricu do národnej divadelnej histórie. Za zvláštnu pozornosť stojí, že zvyčajne (najmä počnúc osemdesiatymi rokmi) nešlo o náhodný výber, ale o systematické objavovanie istého segmentu tvorby. 

Práve vďaka Banskej Bystrici sa začala oneskorená renesancia predverdiovského belcanta. Na jej začiatku stála Donizettiho buffa Viva la mamma (1983): dielo, ktoré o tri roky neskôr vošlo do dejín slovenskej opery ako operno-režisérsky debut Jozefa Bednárika v Komornej opere Slovenskej filharmónie, zažilo vydarenú slovenskú premiéru v banskobystrickom DJGT. 

V sezóne 1992/1993 sa v meste pod Urpínom odohrali slovenské premiéry hneď dvoch diel interpretačne náročného ranoromantického štýlu: Donizettiho drámy Favoritka a Rossiniho komickej opery Il signor Bruschino. Táto ambiciózna dramaturgická línia pokračovala aj v novom miléniu, keď Štátna opera ako prvá na Slovensku naštudovala Donizettiho Lindu di Chamounix (2009) a Máriu Stuartovú (2015), Belliniho Puritánov (2001) i Kapuletovcov a Montekovcov (2007) či najnovšie Rossiniho Otella (2019). Banskobystričania pre slovenských milovníkov opery objavili tiež diela mladého Giuseppe Verdiho – Arolda (1993), Ernaniho (1999) a Atillu (2005), a po tridsiatich rokoch rehabilitovali pôvodnú verziu jeho Luisy Miller (1995), na Slovensku dovtedy známu len z oklieštenej podoby v košickom Štátnom divadle. 

Ďalšie rané verdiovky zazneli na Zvolenskom zámku v koncertných uvedeniach, vyšperkovaných vynikajúcimi zahraničnými hosťami (Bitka pri Legnane, Alzira, Lombarďania, Zbojníci, Jana z Arku).

Text: Michaela Mojžišová