Milí priaznivci operetného umenia, prinášame vám záznam koncertu Pocta Lehárovi. Štátna opera tak vzdáva hold velikánovi operety a autorovi desiatok nesmrteľných melódii. Práve v tomto roku si pripomíname 150 rokov od narodenia Franza Lehára, a tým aj jeho obdivuhodne životaschopné dielo. Na našom javisku sme uviedli jeho operety Veselá vdova, Zem úsmevov, Paganini, Gróf z Luxemburgu, Giuditta, Cigánska láska a Cárovič. Prvé dve z menovaných sa do nášho repertoáru vracajú opakovane.

 LINK NA ONLINE KONCERT: https://navstevnik.online/podujatie/pocta-leharovi/

Franz Lehár do sveta operety vstúpil v čase, kedy „zlatá éra“ tohto žánra vo Viedni na konci 19. storočia odznievala. Zdalo sa, že opereta ustrnula na slepom bode revuálnych predstavení a spela k úpadku. Lehár svojou tvorbou priniesol nový vietor, po ktorom diváci dychtili. Zabránil ďalšiemu devastovaniu tohto žánra a hudobne priniesol vysokú kvalitu tvorby. Literatúra neraz uvádza jeho pôsobenie ako „strieborný vek viedenskej operety“.

Franz Lehár sa narodil do rodiny, ktorá mala korene na moravsko-českom pomedzí. Jeho predok v otcovej línii údajne prišiel na územie Čiech s napoleonskými vojskami a bol zajatý v bitke u Slavkova v roku 1805. Rozhodol sa dezertovať z francúzskej armády a ostal na Morave. Tento Francúz s priezviskom Le Harde (z toho Lehár) bol Franzovým prastarým otcom. Otec slávneho skladateľa bol prvým v rodine, ktorý sa profesionálne živil hudbou: bol hráčom na lesný roh a postupne sa vypracoval až na vojenského kapelníka. Počas toho, ako pôsobil vo funkcii hudobného strážmajstra 30. pešieho pluku v Komárne sa oženil s maďarskou Nemkou Christine Neubrant a 30. 4. 1870 sa im tu narodil syn Ferenc (neskôr sa podpisoval po nemecky Franz). Franz už od malička cestoval s rodičmi po celom Rakúsko-Uhorsku, podľa toho, kam otca odvelili. V roku 1880 Lehárovci prišli do Budapešti. Tu Franz študoval na gymnáziu (s biednymi výsledkami) a vďaka evidentnému hudobnému talentu začal navštevovať hodiny klavíra. Neskôr ho rodina poslala k strýkovi Antalovi do Šternberku, aby sa okrem rodnej maďarčiny naučil rozprávať aj po nemecky a navyše, strýko Antal viedol mestskú kapelu, takže mladý Lehár sa mohol naďalej venovať hudbe.

Už ako 12-ročný bol prijatý na štúdium husľovej hry na pražské konzervatórium, pričom jeho spolužiakmi boli neskôr tiež známi skladatelia Oskar Nedbal (1874 ‒ 1930), Vítězslav Novák (1870 ‒ 1949) či Josef Suk (1874 ‒ 1935). Práve tu mu Antonín Dvořák (1841 ‒ 1904) odporučil, aby sa venoval komponovaniu. Tomu sa napokon priučil u uznávaného skladateľa Zdeňka Fibicha (1850 ‒ 1900). Po ukončení štúdia nastúpil ako 1. huslista do divadelného orchestra v Elberfeld-Barmene a zakrátko začal pôsobiť ako koncertný majster v orchestri svojho otca vo Viedni. Už ako 20-ročný sa postavil na čelo malého vojenského orchestra 25. pešieho pluku a prvým pôsobiskom sa mu stal Lučenec (1890 ‒ 1894). Stal sa tak najmladším vojenským kapelníkom Rakúsko-Uhorska. V tomto období sa pokúsil o svoje prvé divadelné dielo, operu Rodrigo. K prostrediu Lučenca sa vrátil vo svojej druhej operete Drotár (1902), kam zasadil dej. V roku 1894 získal post dirigenta jedného z rakúsko-uhorských námorných orchestrov, ktorý sídlil v Pule. S ním oboplával na lodi s menom Maria Teresia prakticky celú Európu. Práve počas tohto obdobia pracoval na svojej ďalšej, tento raz  dokončenej opere Kukučka. Lehár nadobudol pocit, že by sa mohol živiť komponovaním a opustil prestížny post vo vojsku. 

Do Viedne sa už natrvalo Lehár presťahoval v roku 1899, teda v čase, keď boli velikáni operety Johann Strauss a Karl Millöcker už po smrti. Práve tu sa začal hlboko zaujímať o operetu: napriek tomu, že nikdy predtým vo Viedni nežil, veľmi rýchlo sa zžil s duchom tohto mesta a jeho mentalitou ‒ a začal písať viedenskú hudbu. Šťastie mal aj na libretistu – Victor Léon (1858 ‒ 1940)  sa ukázal byť spoľahlivým spolutvorcom viacerých úspešných diel. Netrvalo dlho a zasadol na prázdny operetný trón. Prvotina Viedenské ženy (1902) zaznamenala väčší úspech než opera, no a Drotár(1902) sa už hral v celej monarchii. 

Závratný úspech priniesla Franzovi Lehárovi opereta Veselá vdova (1905) ‒ i napriek tomu, že reakcie kritiky po premiére neveštili nič dobré. Ľady sa však prelomili a „rozbehla“ sa s nevýdanou ľahkosťou po celom svete. V roku 1910 sa údajne odohralo až 18000 predstavení tohto diela v 10 jazykoch. Lehár sa stal slávnym a bohatým. Nasledovali úspešné predvojnové diela: Gróf z Luxemburgu (1909), Cigánska láska (1910), Eva (1911), Ideálna manželka (1913), Konečne sami (1914) a ď. Hrali sa od Londýna, cez Paríž až po New York. Lehár sa natrvalo usídlil v novom dome vo Viedni a kúpil si aj vilu v rakúskom Bad Ischli. Mal patent na úspech: vedel, aké príbehy publikum obľubuje, vychádzal z klasikov viedenskej operety a rád sa priučil aj od veľkých skladateľov svojej doby, najmä od Giacoma Pucciniho (1858 ‒ 1924), ktorého nesmierne obdivoval, fascinoval ho i Claude Debussy (1862 ‒ 1918) a Richard Strauss (1864 ‒ 1949). Umne vyžíval vtedy populárne tance, využíval exotizmy, nebál sa načrieť do folklóru, ovplyvňoval ho stále viac módny jazz ‒ esenciu všetkých týchto vplyvov pritom dokázal pretaviť cez seba a svoju hudbu rafinovane a bohato inštrumentovať.

Prvá svetová vojna skladateľa hlboko zasiahla a priniesla mu i určitú tvorivú krízu. Ku komponovaniu sa dokázal primäť na prelome 20. a 30. rokov a urobil dobre ‒ opäť vytvoril diela, ktoré mu priniesli slávu: Paganini (1925), Gigolette (1926), Cárovič (1927), Friederika (1928), Zem úsmevov (1929), Krásny je svet (1931). Posledným dielom bola Giuditta (1934), ktorej premiéru si mohli poslucháči vypočuť takmer na 120-tich rozhlasových staniciach v priamom prenose. Významnú úlohu niektorých z týchto operiet zohral výborný a veľmi agilný tenorista Richard Tauber (1891 ‒ 1948), ktorému Lehár svoje hlavné postavy doslova „ušil na mieru“.

Operetou Paganini (1925) Lehár dospel k novému hudobnému výrazu, ktorý rozvíjal až do konca svojej tvorby. Práve tu po prvýkrát nachádzame rozmerné molové kantilény, také typické pre jeho neskoré diela. Prostredníctvom nich exponoval rozmer citov a vášne v dielach do nebývalých rozmerov. Nasledoval Cárovič (1927) so široko koncipovanými zbormi a napokon aj najúspešnejšia opereta tohto obdobia, Zem úsmevov (1929). V 30. rokoch bol Franz Lehár na vrchole slávy, dirigoval svoje diela po celej Európe. Jeho scénické dielo tvorilo dovedna 38 operiet a 2 opery a jedna hudobná rozprávka. 

2. svetová vojna priniesla do Lehárovho života traumu, keďže jeho manželka bola židovského pôvodu. Aby ju zachránil venoval nacistickému Nemecku tantiémy z uvádzania svojich diel v zahraničí. Skladateľ nebezpečenstvo podcenil a rozhodol sa neemigrovať. V lete 1939 si gestapo prišlo do Bad Ischlu po jeho manželku. Zachránil ju Lehárov telefonát s ríšskym miestodržiteľom Brüchlom a k záchrane pravdepodobne prispel aj fakt, že sám Hitler bol obdivovateľ Veselej vdovy. Vojnu síce Lehárovci prežili, no len o pár rokov: jeho žena Sophie zomrela v roku 1947 a Franz o rok po nej vo svojej vile v Bad Ischli v Rakúsku, kde je i pochovaný.

Poďte s nami zažiť komorný koncert sólistov Štátnej opery venovaný 150. výročiu narodenia nestora rakúskej operety Franza Lehára. Už túto sobotu 12. 12. 2020 o 19.00 na https://navstevnik.online/podujatie/pocta-leharovi/ .