Popri romantickom belcante sú ďalšou oblasťou záujmu banskobystrickej dramaturgie nehrané diela z obdobia tzv. verizmu.

Práve v Banskej Bystrici zazneli na Slovensku po prvýkrát (a zatiaľ naposledy) Pucciniho pozabudnuté opusy Dievča zo západu (1978), Edgar (1988) a Lastovička (1996), tu sme mohli prostredníctvom Mascagniho Silvana (2009) a Priateľa Fritza (2014) i Leoncavallových Cigánov (2007) spoznať zabudnutú časť tvorby autorov populárnych dvojičiek Sedliacka česť a Komedianti, tu sa slovenskí diváci nechávali po prvý raz strhnúť vášnivou hudbou Ponchielliho Giocondy (1971), Ciléovej Adriany Lecouvreur (1985) či Giordanovej Fedory (2012).

Z ďalších titulov uvedených v slovenskej premiére spomeňme aspoň Gounodovu operu Romeo a Júlia (1965), či skvelú komickú operu Giancarla Menottiho Stará panna a zlodej (1967). Veľmi cenným bolo aj znovuobjavenie Verdiho „operného testamentu“ – Falstaffa (1978), takmer po polstoročí od jeho uvedenia v medzivojnovom SND.

Banskej Bystrici vďačia za mnohé i naši domáci skladatelia. Svetové premiéry tu zažili Hviezdoslavom inšpirovaná Hájnikova žena od Tibora Andrašovana (1974), komická komorná opera Jaroslava Meiera Dreváky (1978), posledná opera Bartolomeja Urbanca Majster Pavol (1980), jediné opery uznávaných skladateľov Iľju Zeljenku (Bátoryčka, 1992) a Vladimíra Godára (Pod rozkvitnutými sakurami, 2008).

S Banskou Bystricou ostane spojené prvé slovenské naštudovanie Cikkerovho Coriolana – opusu z roku 1972, ktorý ako jediný z deviatich opier nášho najvýznamnejšieho operného skladateľa musel na svoju slovenskú premiéru čakať takmer štyridsať rokov, až do autorovej nedožitej storočnice (2011). Za pozornosť stojí tiež „oprášenie“ prvej slovenskej opery Detvan od Viliama Figuša-Bystrého (1975), ktorú Banská Bystrica naštudovala s takmer polstoročným odstupom od jej bratislavskej premiéry, či premiéra rekonštruovanej verzie barokovej opery Erindo (1969) od bratislavského rodáka Johanna Sigismunda Kussera, o ktorú sa postaral Jaroslav Meier.

Neopomenuteľnými sú banskobystrické zásluhy voči slovenskej národnej opere – Suchoňovej Krútňave. Stredoslovenská opera jej poskytla hneď dvojnásobnú rehabilitáciu. Po prvý raz v roku 1963, keď dielu postihnutému komunistickou cenzúrou prinavrátila pôvodný záver vyrastajúci z koreňov kresťanského humanizmu. A po druhý raz pri príležitosti skladateľovej storočnice (2008), keď sa Krútňava vďaka Štátnej opere vrátila na javisko tak, ako sa dovtedy odohrala jediný raz, na svetovej premiére v SND 10. 12. 1949 – s rámcujúcimi činohernými postavami Básnika a Dvojníka.