Po deviatich rokoch opúšťa repertoár Štátnej opery mimoriadne obľúbená a úspešná opera P. I. Čajkovského Eugen Onegin. Inscenácia mala premiéru 15. 3. 2013 a vznikla v hudobnom naštudovaní Igora Bullu a v spolupráci s ruským tímom pod vedením režisérky Anny Osipenko. Žiaľ, pandemická situácia znemožnila jeho derniéru, no poďme si toto dielo ešte raz pripomenúť.

Eugen Onegin je adaptáciou rovnomennej literárnej predlohy A. S. Puškina. Autor v románe opisuje obraz ruského života v 1. polovici 19. storočia, pričom za hlavného predstaviteľa tejto doby si vybral mladého šľachtica a veľkomestského elegána Eugena Onegina. Autor tu vytvoril typ tzv. „zbytočného človeka“, ktorý nemá žiadne ciele ani spoločenské využitie a všetky jeho snahy sú len márnym snažením, ktoré vedie k jeho osamelosti a uzavretosti, hoci to bol pôvodne vzdelaný a nadaný človek. Ako protiklad k tejto „zbytočnej“ existencii autor vytvoril postavu Tatiany, ušľachtilej, citlivej a do snov sa ponárajúcej mladej ženy, ktorá je zväzovaná spoločenskými zvyklosťami a názormi...

Po vyjdení Puškinovho diela sa v nasledujúcich rokoch sa Onegin dočkal mnohých adaptácií, no najznámejšou je pravdepodobne Čajkovského opera z roku 1879. Toto dielo vznikalo takým nedivadelným a neoperným spôsobom, že sám Čajkovský v jeho „opernosť”, neveril: nazval preto svoje dielo „lyrickými scénami”. Postavy a situácie dostali príznačné hudobné motívy a všetko prestúpila hlboká melodickosť ruského jazyka a Puškinových veršov. Ak porovnáme Puškinovho a Čajkovského Onegina, možno povedať, že skladateľ neostal nič dlžný básnikovi. Eugen Onegin patrí k najväčším pokladom ruského literárneho i hudobného umenia.

Šimon Svitok, predstaviteľ Eugena Onegina

Onegin zostane v mojich spomienkach jednoznačne na popredných priečkach. Môžem s istotou povedať, že na toto predstavenie budem spomínať do konca svojho života. Práve odchádzajúca inscenácia bola jedna z mojich srdcoviek – a to i napriek extrémne náročnému študijnému procesu. Ruská režisérka Anna Osipenko bola na všetkých účinkujúcich od začiatku mimoriadne náročná. Avšak práve vďaka nej som v sebe samom objavil herecké i psychologické schopnosti, využiteľné pri javiskovom stvárnení postáv, ktoré ma profesionálne určite posunuli vpred. Bez okolkov poviem, že som toto predstavenie miloval a vždy som sa veľmi tešil na každú reprízu. Mal som rád každú chvíľu spojenú s Oneginom: od príchodu do divadla, čas strávený v maskérni a vizuálny prerod do postavy, či trému pred prvým vstupom na javisko.

K Oneginovi patril i smútok pri poslednom zatváraní opony a úžasný potlesk dojatých divákov. Je mi nesmierne smutno, že z môjho života odchádza. Ale uvedomujem si, že všetko raz skončí. Ľúto mi je aj preto, že sme nemali možnosť sa s inscenáciou rozlúčiť tak, ako sa patrí – derniérou. Ale pandemická doba priniesla množstvo situácii, s ktorými sme sa nedokázali stotožniť. Nuž nezostáva nám nič iné, ako sa prispôsobiť. Verím však, že osud má ešte pre mňa pripravených niekoľko javiskových postáv, ktoré potešia moje srdce a ja nimi budem môcť potešiť mojich divákov.  Ďakujem teda okolnostiam, že Onegin bol súčasťou môjho života a všetkým skvelým kolegom, s ktorými som mal česť v tejto inscenácii spolupracovať. Bolo mi cťou.