Štvordejstvová opera talianskeho verizmu Andrea Chénier patrí k vrcholom tvorby konca 19. storočia. Giordano vládol schopnosťou vytvoriť silnú dramatickú hudbu s intenzívnym citovým nábojom. Orchestrálna inštrumentácia hýri farbami a vokálne línie chytajú za srdce – aj preto toto dielo patrí k zlatému fondu svetovej opery, ku ktorému sa operné domy vracajú znovu a znovu. Libreto vytvorené L. Ilicom vzniklo bez literárnej predlohy, no je založené na živote reálnej historickej osobnosti francúzskeho básnika Andrého Chéniera. Práve prostredníctvom jeho pohnutého života sa diváci môžu preniesť do dynamickej doby Veľkej francúzskej revolúcie (1789). Témou opery je však viac ako politické udalosti tej doby, láska v čase spoločenských zmien: krehký a nepraktický básnik stojí uprostred drásavej revolučnej reality a napokon jej podľahne. Základom opery je teda kontrast: lyrická láska uprostred revolučného besnenia, lyrické kantilény Chéniera a Maddaleny sú v protiklade k vypätým ansámblovým scénam. Podstatou opery sú však ľahko zapamätateľné melódie a silný emotívny zážitok z hudby. 

Zakladateľské dielo českej modernej opery, ktoré je mimoriadne obľúbené i na Slovensku. Jej premiéra v roku 1866 okamžite zaznamenala úspech a napriek jej výrazne ľudovému koloritu veľmi skoro prekročila rámec národnej hudobnej literatúry a dnes patrí k zlatému fondu svetovej komickej opery.  Toto hravé, bezprostredné a navýsosť tanečné dielo prenáša divákov na dedinskú púť. Všetci sú veselí, len Marienka sa trápi – čaká ženícha, za ktorého sa má vydať tak, ako to dohodol jej otec. Marienkin milý, Janík, sa ju snaží uistiť, že ich láska je verná a prekoná všetky nástrahy. Do dediny prichádza aj dohadzovač Kecal, aby dojednal svadbu Marienky s koktavým Vaškom... Dielo je vhodné pre rodiny s deťmi, pre náročných divákov i pre tých, ktorí operné umenie len objavujú.

Dej štvordejstvovej ranoromantickej talianskej opery je zasadený do Španielska roku 1340. Ústrednou postavou je reálna historická postava Leonora de Guzman, milenka kráľa Alfonza XI. Jej život dodnes obklopuje mnoho mýtov a zrejme práve preto sa stala vhodným dramatickým námetom opery. Leonora bola známa ako aktérka mnohých politických intríg, no napokon našla nezištnú lásku kláštorného novica Ferdinanda - ten kvôli nej dokonca opustil mníšsky život. Leonora však naplno pocítila, že osudu kráľovej favoritky sa nedá len tak uniknúť...

Opera, v ktorej proti sebe stoja osud jednotlivca a osud krajiny, politická a cirkevná moc, či kresťanská a moslimská kultúra mala premiéru v roku 1840 v Paríži. To, že ide o dielo mimoriadnych kvalít skonštatoval i slávny dirigent Arturo Toscanini: „Celé je to krásne, ale posledné dejstvo – každá nota je majstrovským dielom!“ V Štátnej opere Favoritku uvádzame v hudobnom naštudovaní Jána Procházku a v réžii debutujúceho Pavla Viechu.

Opera opier. Tak zvyknú odborníci titulovať toto dielo Mozartovho zrelého génia z posledných rokov majstrovho života. V čom tkvie jeho výnimočnosť? Veď samotný dej – pomerne jednoduchý príbeh smilníka, ktorého prenasledujú obete jeho vášne – nevytvára a priori predpoklad pre vznik opery, ktorá by sa mala do dejín tohto druhu zapísať zlatými písmenami! Hoci Mozart v ničom nevybočuje z klasicistického kompozičného štýlu, hoci nijako nenarúša prísnu štýlovú „regulu", predsa len dáva dielu jasný punc originality, využívajúc pritom všetky polohy hudobného jazyka ako prostriedok pre kresbu charakterov a vzťahov. Autor akoby dôsledne premietal hudobný materiál na iné médium – na plochu sujetu – a každú spevácku ozdobu, každý súzvuk hlasov v ansámbloch, každú zmenu tempa (a tak ďalej a tak ďalej...) odôvodňuje, napĺňa, necháva „nasiaknuť" dramatickým významom. A tak, hoci sme aj navyknutí vykladať dejiny opery v ich chronologickej následnosti, Don Giovanni (tak ako napokon všetky fenomenálne umelecké diela) akoby sa dostával mimo čas a priestor – a fascinujúcou spätosťou hudby s mimohudobnými významami smelo konkuruje najlepším hudobným drámam všetkých období a proveniencií! 

UPOZORNENIE: V PREDSTAVENÍ SA STRIEĽA A POUŽÍVAJÚ STROBOSKOPICKÉ EFEKTY.

Posledná opera veľkého mága talianskej opery patrí k jeho najvyhľadávanejším dielam. Puccini si veľmi dal záležať na výbere jeho námetu – chcel, aby bolo dramatické, ale umožňovalo využívanie exotiky, fantázie a ilúzie ako zázemia pre veľký ľúbostný príbeh. Toto všetko našiel v príbehu, ktorý bol už predtým viackrát využitý ako námet pre opery – najznámejším sa ale stal vďaka Schillerovej dramatizácii a rozprávkovej hre C. Gozziho o čínskej princeznej Turandot. Exotický námet Pucciniho inšpiroval k využívaniu motívov tradičnej čínskej hudby a jej zvukovosti. Podarilo sa mu vytvoriť monumentálnu, fantasknú a zároveň vášnivú operu. Snažil sa využiť iné hudobné prostriedky, ako v jeho predchádzajúcej opere Madama Butterfly, tiež inšpirovanej ďalekým východom. Skladateľ počas komponovania trpel vážnym onemocnením, ktorému napokon ešte pred dokončením diela podľahol. Zanechal však náčrty svojich ďalších hudobných myšlienok, vďaka ktorým mohla byť opera zrekonštruovaná a dokončená F. Alfanom. Ako kompletné trojdejstvové dielo bola uvedená v roku 1926 v milánskej La Scale.

Opera Eva je najznámejšou operou romantického českého skladateľa Josefa Bohuslava Foerstera. Vznikla na jeho vlastné libreto vytvorené podľa hry Gabriely Preissovej Gazdina roba v roku 1889. Premiéra o rok neskôr spôsobila rozruch – naturalistická dráma zo života ľudu na moravskom Slovácku totiž predstavuje priamy protiklad k rozmarnému duchu vidieckej dediny, ktorý prezentoval Smetana vo svojej Predanej neveste. Foerster sa pritom nesnažil o hudobný folklorizmus tak, ako to bolo typické pre mnohé diela 19. a prelomu 19. a 20. storočia. Snažil sa vytvoriť univerzálnu hudobnú drámu, ktorá by sa mohla odohrávať kedykoľvek a kdekoľvek. Vidiecke prostredie vytvára kolorit príbehu a determinuje konanie postáv. Pod vplyvom hlbokého citového zaujatia, ktoré dalo podnet k tvorbe, vznikla lyrická, romanticky ladená opera. Má klasickú opernú stavbu s uzavretými číslami, pre charakteristiku postáv využíva príznačné motívy. Dominantnou postavou diela je Eva, ktorá ide za svojou láskou a šťastím proti pravidlám spoločnosti. Opúšťa svojho manžela Samka a odchádza žiť bez sobáša so svojím milencom Mánkom. Keď zistí, že sa Mánek kvôli nej nerozvedie, skočí zo zúfalstva do Dunaja. Opera Eva sa teda končí tragicky, avšak v súlade so skladateľovým presvedčením, že hudba nie je schopná vyjadrenia negatívnych pocitov. Smrť je katarziou, očistením, Eva umiera s vidinou raja. Štátna opera sa k tomuto titulu vracia i symbolicky po 60 rokoch, keďže bola vôbec prvou inscenáciou, ktorá bola na jej javisku uvedená.

Veristický dvojtitul Sedliacka česť (1890) a Komedianti (1892) patrí k zlatému fondu svetovej opery. Obe diela sú reprezentantmi operného prúdu, ktorý na konci 19. storočia zachvátil svet aj vďaka vernému zobrazovaniu ľudských emócií, vášní, pudov, žiarlivosti či strachu. História ukázala, že mimoriadny hudobný a filozofický obsah týchto diel stále oslovuje publikum svojou vitalitou, tematickou aktuálnosťou a strhujúcou hudbou. Napriek prognózam o krátkodobej módnosti diel dnes veristické diela patria k najnavštevovanejším naprieč veľkými i malými opernými scénami. Nenadarmo, veď okrem hudby, ktorá poslucháča vtiahne do svojej emócie, sa pred očami diváka odohrávajú príbehy, ktoré môžu byť životom kohokoľvek z nás: Hoci sa mladá a krásna Lola vydala, nemieni sa vzdať ani bývalého milenca. Tento ľúbostný vzťah robí hlavných aktérov šťastnými i nešťastnými zároveň. Do hry vstupuje tradícia a osud – Turridu za svoju lásku musí podľa dávneho zvyku zaplatiť jej manželovi vlastnou krvou. Príbeh založený na skutočných udalostiach poslúžil Pietrovi Mascagnimu ku skomponovaniu opery Sedliacka česť, ktorá mala hneď po premiére kolosálny úspech. Rovnaký nadšený ošiaľ zažil o dva roky neskôr aj Ruggero Leoncavallo premiérou svojej dvojaktovky Komedianti. Jej príbeh je v mnohom podobný Sedliackej cti: podstatou je tragédia starnúceho herca, ktorý sa krvavo pomstí svojej mladej nevernej žene i sokovi. Predlohou libreta sa stal opäť skutočný kriminálny prípad, o ktorom ako sudca rozhodoval jeho otec. Po prvý raz uviedla v jeden večer Sedliacku česť a Komediantov Metropolitná opera v New Yorku v roku 1893. Odvtedy tieto diela tvoria nerozlučnú dvojicu. Štátna opera na túto tradíciu nadväzuje už po štvrtý raz vo svojej histórii.

Otello je brilantné dielo ranoromantickej talianskej opery z roku 1816, založené na francúzskej adaptácii rovnomennej Shakespearovej drámy. Keďže skladateľ Gioacchino Rossini ani libretista Francesco Beria di Salsa nikdy nevideli originálnu anglickú drámu, príbeh diela sa odvíja inak, ako ho alžbetínsky dramatik v skutočnosti napísal. Z Cypru sa prenášame do Benátok, viaceré postavy majú zmenený charakter i zástoj v príbehu, ktorý je pomerne schematický: dvaja tenoristi súperia o ruku primadony. Otello spočiatku nebol v najmä anglicky hovoriacom svete prijatý pozitívne – anglický básnik Lord Byron v roku 1818 dokonca napísal: Prenasledovali Otella až do opery a ukrižovali ho. Partitúra je skutočnou stávkou do lotérie – zožeňte šesť tenorov, soprán, mezzosoprán a bas. Napriek takýmto kritickým výrokom Otello zaznamenal slávu, a to dokonca svetovú. I sám Verdi pristupoval o niekoľko desaťročí neskôr pri komponovaní vlastného Otella (premiéra v roku 1887) k tejto práci s veľkým rešpektom, lebo si uvedomoval, že jeho dielo bude s Rossinim kriticky porovnávané. Fakt, že Verdiho Otello napokon prešiel sitom času úspešnejšie, nič nemení na tom, že Rossiniho Otello predstavuje významný medzník vo vývoji hudobnej drámy 19. storočia. Patrí zároveň ku kľúčovým dielam, vďaka ktorým sa začala v 2. polovici 20. storočia tzv. rossiniovská renesancia, teda znovuobjavovanie neznámych diel tohto veľkého skladateľa. Tá pretrváva v podstate dodnes a aj Štátna opera sa k nej pripája inscenovaním tohto skvostného diela svetovej opernej literatúry.

Inscenácia Štátnej opery z roku 2019 je na Slovensku historicky prvou. Dielo bolo uvedené ako titul exkluzívnych speváckych kvalít jeho interpretov, ktoré vysoko vyzdvihla aj odborná kritika. Čínsky tenorista Zi-Zhao Guo a mladá slovenská sopranistka Mariana Sajko podávajú v extrémne náročných vokálnych partoch svoje životné výkony. Dielo hudobne naštudoval a diriguje Marián Vach, réžiu pripravila Andrea Hlinková, kostýmy Boris Hanečka, scénu Miriam Struhárová.

La Gioconda je dielom, ktoré tvorí akýsi most medzi verdiovským romantizmom a nastupujúcim verizmom a svojím veľkým baletným vstupom odkazuje aj na tradíciu francúzskej opery. Rozhodne však nie je sentimentálnou selankou, aké sa v čase jej vzniku (1876) ešte komponovali – je realistickou drámou, ktorá sprítomňuje pohnuté osudy jej aktérov natoľko vierohodne, že by mohla byť pokojne obrazom súčasnej spoločnosti. Renesančné Benátky pritom pod veselým karnevalovým zovňajškom ukrývajú intrigy, spleť neprelomiteľnej moci úradov, tajnej polície, špiónov a štátnej inkvizície. Je to zábava v strachu, smiech cez slzy. Na pozadí takejto spoločenskej situácie sa odohrávajú spletité osudy hlavných postáv milostného trojuholníka –  Giocondy, Laury a Enza, doplneného o zloducha Barnabu. 

Operná dráma o láske, ktorú zmarí nepriateľstvo dvoch národov - Etiópanov a Egypťanov.

Aida patrí k vrcholným dielam Giuseppe Verdiho. Je to dielo zrelého majstra, ktorý v dobe jeho komponovania mal pevnú pozíciu na talianskej opernej scéne. Aidou sa začína jeho posledné skladateľské obdobie – po nej napíše už len dve opery podľa Shakespeara: Otella a Falstaffa. Aide venoval skladateľ veľkú pozornosť – študoval literatúru o Egypte a napokon sa do tejto krajiny aj sám vybral a vo svojej hudobnej reči sa pokúsil o napodobnenie jeho koloritu. Ide o operu o vzťahu jedného muža k dvom ženám, ale tiež o nepriateľstve dvoch národov – Etiópanov a Egypťanov. Je aj o emotívnom ženskom svete, v ktorom sa musí žena rozhodnúť medzi láskou k mužovi z národa utláčateľov a vernosťou svojej vlasti. Opera je uvádzaná v talianskom origináli s českými titulkami.